DRUHÁ MISIJNÁ CESTA – VÝPRAVA DO EURÓPY (Sk 15,36-17,15)

            Pavol – ako to sám neskôr napísal - si „uchovával starosť o všetky cirkvi“ (2Kor 11,28) – a to bol zároveň hlavný dôvod jeho druhej misijnej cesty – vidieť reálny stav, v akom sa ním založené komunity nachádzajú: „Vráťme sa a ponavštevujme bratov, ako sa majú po všetkých mestách, kde sme hlásali Pánovo slovo.“ (Sk 15,36)

            Písal sa pravdepodobne rok 50, keď sa Pavol vybral z Antiochie so sprievodcom Sílasom (neskôr ho nazval Silvánom) do Derbe a Lystry. V Lystre ho privítal Timotej, už mládenec, ktorý robil apoštolom počas prvej misijnej cesty sprievodcu po okolí, nebezpečnom hlavne v období dažďov. Vtedy sa krajina menila na bahnitý močiar, v ktorom sa dalo ľahko utopiť. Pred pokračovaním v ceste Pavol zvolal zbor starších a vkladaním rúk vysvätil Timoteja za kňaza. Je to prvá kňazská vysviacka, ktorú Nový Zákon spomína. Cirkev vidí v Timotejovi biskupa Efezu, ktorý zomrel mučeníckou smrťou koncom 1. st. po Kr.

            V Troade (niekdajšia Trója) Pavlovi Pán poslal do cesty lekára Lukáša, ktorý neskôr jeho misijné cesty zaznamenal. Že toto stretnutie nastalo práve tu, sa predpokladá z toho, že Lukáš, ktorý sa k Pavlovi, Sílasovi a Timotejovi pridal, mení od tohto momentu zámená „on“, „oni“ na „my“. U Lukáša nás prekvapuje, aké mal výborné znalosti o moreplavectve. Jeho presné údaje o plavbách a lodných linkách vedú k teórii, že pracoval aj ako lodný lekár.

            Pavol nemal cestu vopred naplánovanú. Pridŕžal sa zásady „otvorených dverí“. To znamenalo ísť tam, kde sa evanjeliu otvárali dvere. Takto vznikli mnohé cirkevné obce. Lákali ho však veľké mestá, odkiaľ videl najviac možností pre rozšírenie evanjelia do okolitých menších miest. Raz vo sne sa Pavlovi zjavil Macedónec, ktorý hovoril: „Prejdi k nám!“ Nemusíme v tomto sne vidieť hneď niečo nadprirodzené. Dnes vieme, že sny odzrkadľujú naše najhlbšie túžby, a tou Pavlovou bolo zaniesť Krista až na samý kraj zeme.

            Macedónsko – to bola Európa, ktorá Pavlovi ležala na dosah ruky – bola to sotva dvojdňová plavba. V duchovnom a kultúrnom zmysle to však bola cesta ďaleká. Doteraz sa Pavol pohyboval územím, kde mu zmýšľanie ľudí bolo pomerne blízke, ale grécko-macedónska a rímska kultúra boli apoštolovi zatiaľ vzdialené. Musel sa ešte dlho prispôsobovať a duchovne dozrievať, aby sa stal „pre Grékov Grékom a pre Rimanov Rimanom“.

            Prvou zastávkou na novom kontinente bolo mesto Filipy. Pri rieke stretol pohanku Lýdiu, s ktorou sa dal do reči. Lukáš o tomto stretnutí píše: „Pán otvoril jej srdce, aby pozorne sledovala, čo Pavol hovorí.“ Neobyčajne rýchlo sa rozhodla, že sa dá pokrstiť a čoskoro priviedla ku krstu aj svoju čeľaď. O Lýdii vieme, že bola predavačkou purpuru, čo bola drahocenná látka a obchodovanie s ňou vyžadovalo značný voľný kapitál. Lýdia bola teda bohatá a z listu, ktorý neskôr Pavol napísal Filipanom, vieme usúdiť, že patrila medzi ľudí, ktorí štedro podporovali núdznych v ranej Cirkvi.

            Ďalšou udalosťou, ktorá sa v súvislosti s týmto mestom spomína, je vyhnanie démona zo ženy, ktorá mala vešteckého ducha a touto činnosťou prinášala svojim pánom zisk. Tu už však apoštoli siahli na príjmy pohanských kňazov, ktorí poštvali proti Pavlovi a jeho druhom obyvateľov mesta a mestské úrady. Doteraz boli nepriateľmi apoštolov väčšinou Židia, ktorí na nich útočili pre nezhodu v náboženských otázkach. Zato pohania na Pavla útočili najčastejšie vtedy, ak sa jednalo o otázku peňazí. Neskôr to Pavol ešte vo väčšej miere zažije v Efeze.

            Mestskí sudcovia vo Filipách teda odsúdili apoštolov na bitie prútmi a väzenie. Skutky nám opisujú známu situáciu z väzenia, kedy sa Pavol a Sílas o polnoci modlia a spievajú Bohu chválospevy. Máme tendenciu zapochybovať o tejto scéne, zdá sa nám nepravdepodobná. Modlitba o polnoci, po ťažkom mučení. Zvyky z 2. storočia po Kr., ktoré podľa znalcov siahajú až do apoštolských čias, však potvrdzujú, že kresťania boli vyzývaní v noci vstávať a modliť sa: „O polnoci vstaň, umy si ruky a modli sa! Ak máš ženu pohanku, prejdi do inej izby a modli sa!“ Aj druhý Kristov príchod očakávali prví kresťania o polnoci.

            Zrazu nastalo zemetrasenie a väzňom sa uvoľnili putá. Vieme sa zháčiť aj pred týmto „zázrakom“. Avšak v stredomorskej oblasti, na Egejských ostrovoch a v Macedónsku, nie sú zemetrasenia ničím zriedkavým. Istý znalec väzení na Balkáne potvrdzuje: „Kto pozná väzenia na Balkáne, toho neprekvapí, že dvere sa otvorili.“ Boh používa prirodzené veci a javy, aby sa stala jeho vôľa.

            Strážca väzenia, ktorý videl, čo sa stalo, vytiahol meč a chcel sa zabiť. Ako pravý Riman dával prednosť samovražde pred popravou, ktorou sa trestalo nedostatočné stráženie politických zločincov. Keď však počul Pavlov hlas: „Neubližuj si, všetci sme tu!“, pýta sa: „Páni, čo mám robiť, aby som bol spasený?“ Po tejto otázke sa odohráva jedna z najpodivuhodnejších scén obrátenia a pokrstenia. Pavol zvestuje Pánovo slovo v dome Rimana a ten s celým svojím domom sa dáva ešte v tú noc pokrstiť.  

            Pavol nebol človekom, ktorý by krstil ľudí len pre počet. Keď však videl túžbu po spáse, nebránil sa krstiť, i keď vedel, že novokrstenci nie sú ešte dostatočne o novom náboženstve poučení. Poučenie vždy bolo možné doplniť aj dodatočne. A pre týchto ľudí udalosti noci znamenali viac ako dlhý katechumenát. Pavol sa nikdy nedržal meravej schémy, prihliadal na okolnosti a vnútornú pripravenosť človeka.

            Na to, aby sa novovzniknutá kresťanská obec vo Filipách ďalej formovala, Pavol necháva v meste jedného zo svojich druhov - Lukáša. Opäť vidíme, ako sa z textu stráca slovko „my“ a je nahrádzané slovkom „oni“ až po 20. kapitolu, kedy sa Lukáš opäť pripojil k svojim druhom.

            Ani jednu obec si Pavol tak neobľúbil ako Filipy. Tie sa stali jeho „prvou láskou“, ako povedal „jeho radosťou a korunou“. (Flp 4,1) Filipy sú zároveň jedinou obcou, ktorú Pavol vo svojich listoch nijako nemusel karhať.

            O kresťanoch v ďalšom meste, ktoré Pavol navštívil - Solúne, máme zaujímavú správu. Mnohí patrili k vznešeným kruhom, čo vyvracia nesprávne zovšeobecňovanie, že mladé kresťanstvo bolo utvárané len z nižších spoločenských vrstiev. Tiež o Solúnčanoch vieme, že v ich strede rezonovala otázka druhého príchodu Krista a konca sveta, na čo Pavol reagoval dvoma listami. Zaujímavosťou listov určených Solúnčanom je, že obsahujú odlišnosti v predstavách o druhom Kristovom príchode, ktoré je ťažké zosúladiť. Preto sa predpokladá, že autorom druhého z listov nebol Pavol, ale niekto, kto písal v jeho mene.

(zdroje: František Trstenský: Život apoštola Pavla, Jozef Holzner: Svätý Pavol, Yves Ivonides: Obor kresťanstva)